Intenzita magnetického poľa H
Intenzita magnetického poľa H je vlastne fyzikálna veličina bez praktického významu. Keď to ľudia predtým definovali, predpokladali, že existuje niečo ako magnetický náboj, ale neskôr zistili, že táto vec neexistuje. Bola to len druhá strana elektrického prúdu. Vo vzdialených 20. rokoch 19. storočia vedci urobili sériu revolučných objavov, ktoré otvorili modernú teóriu magnetizmu. V júli 1820 dánsky fyzik Hans Oersted zistil, že prúd v drôte s prúdom bude pôsobiť silou na magnetickú ihlu, čo spôsobí vychýlenie magnetickej ihly v smere. (Oerstedov experiment – magnetický efekt elektrického prúdu) V septembri, len týždeň po tom, čo správa dorazila do Francúzskej akadémie vied, Ampere úspešne vykonal experiment, aby ukázal, že ak prúdy prúdia rovnakým smerom, dva paralelné prúdy nesúce prúd drôty by sa navzájom priťahovali; v opačnom prípade, ak sú smery prúdenia opačné, budú sa navzájom odpudzovať. V roku 1825 Ampere publikoval Amperov zákon, ktorý je pravidlom o vzťahu medzi smerom prúdu a čiarami magnetického toku magnetického poľa excitovaného prúdom.
Prostredníctvom mechanických meraní možno dospieť k záveru, že sila „magnetického poľa“, ktorú pociťuje magnetická ihla, je rovnaká pre body s rovnakou vzdialenosťou od dlhého rovného drôtu a sila „magnetického poľa“ bodov s rôznymi vzdialenosťami je nepriamo úmerná vzdialenosť. Týmto spôsobom definujeme fyzikálnu veličinu intenzity magnetického poľa H prostredníctvom mechanických meraní a intenzity prúdu. Jeho jednotka je ampér/meter A/m. V Gaussovom systéme jednotiek je jednotkou H Oe Oersted, 1A/m=4π×10-3Oe. Existuje mnoho vysvetlení pre intenzitu magnetického poľa H. H môžeme chápať ako vonkajšie magnetické pole (analogicky k intenzite elektrického poľa, napríklad pomocou prúdu I na aplikáciu magnetického poľa H na objekt). Intenzita magnetickej indukcie B Intenzita magnetického poľa je len magnetické pole dané vonkajším prúdom. Pre feromagnetické materiály v magnetickom poli, okrem ovplyvnenia vonkajším magnetickým poľom H, častice vo vnútri materiálu budú tiež generovať indukované magnetické pole pôsobením vonkajšieho magnetického poľa.
Intenzita magnetickej indukcie B
Intenzita magnetickej indukcie B naznačuje, že častica "cíti" celkové magnetické pole, ktoré je súčtom vonkajšieho magnetického poľa H a indukovaného magnetického poľa M v tomto čase. Vo vákuu je intenzita magnetickej indukcie úmerná vonkajšiemu magnetickému poľu, to znamená B{{0}}μ0H, kde μ0 je magnetická permeabilita vákuum. Intenzita magnetickej indukcie vo vnútri feromagnetického materiálu je B=μ0(H+M), to znamená, že celkové magnetické pole sa rovná μ0 vynásobenému súčtom „magnetického poľa H generovaného prúd" plus "magnetické pole M generované médiom magnetizovaným H". Jednotkou B je Tesla T a jednotkou v systéme Gaussových jednotiek je Gauss Gs, 1T=10KG. Intenzita magnetickej indukcie je skutočná "intenzita magnetického poľa" magnetu. Napriek tomu, pretože H sa v histórii nazývala intenzita magnetického poľa, B môže dostať iba iný názov nazývaný intenzita magnetickej indukcie. B a H sa vzťahujú na „intenzitu magnetického poľa“, ale v dôsledku rôznych definícií a metód odvodzovania sú ich jednotky odlišné (v Gaussovom systéme je jednotkou B Gauss Gs a jednotkou H je Oersted Oe, 1Oe＝ 1×10-4Wb·m-2＝1×10-4T＝1Gs). Intenzita magnetického poľa H je magnetické pole virtuálneho priestoru. Neberie do úvahy hmotu v priestore. Zameriava sa na vzťah medzi magnetickým poľom a prúdom, ktorý magnetické pole vytvára. Intenzita magnetickej indukcie B zohľadňuje silu konečného magnetického poľa po pridaní skutočnej hmoty k magnetickému poľu virtuálneho priestoru H. Zameriava sa na skutočnú intenzitu magnetického poľa hmoty.
Magnetická intenzita M
Práve sme spomenuli magnetickú intenzitu M, čo je indukované magnetické pole generované časticami vo vnútri materiálu pôsobením vonkajšieho magnetického poľa. Moderná fyzika dokázala, že každý elektrón v atóme obieha a otáča sa okolo jadra a oba tieto pohyby vytvárajú magnetické efekty. Ak sa molekula považuje za celok, súčet magnetických účinkov generovaných každým elektrónom v molekule môže byť vyjadrený ekvivalentným kruhovým prúdom. Tento ekvivalentný kruhový prúd sa nazýva molekulárny prúd.
